Peter Kasan patrí k najúspešnejším slovenským armwrestlerom. Ako sám hovorí, dnes už nepotrebuje nič dokazovať – chce sa venovať odovzdávaniu skúseností novej generácii..
Aktuálne ste najlepší masters pretekár. Cítite po štyridsiatke rozdiel vo výkone, tréningu a regenerácii?
Teší ma, že som najlepší pretekár v kategórii masters a že sa mi podarilo prekonať rekord Petra Spustu v počte zlatých medailí v jednom roku. Momentálne som v životnej forme – nikdy som nebol silnejší ani lepšie pripravený ako teraz. Skúsenosti padli na úrodnú pôdu a dokázal som ich pretaviť do špičkových výsledkov.
Ktorý kov má pre vás najväčšiu hodnotu a prečo?
Rozdelil by som to do viacerých kategórií. Najväčšiu hodnotu má pre mňa bronz z majstrovstiev sveta 2011 – vtedy som v kategórii súťažil proti Ruslanovi Babajevovi a Jevgenovi Prudnikovi, svetovej špičke. Ďalej majstrovstvá Európy v Bratislave, ktoré som sám organizoval a kde som získal titul majstra Európy – pritom bol aj môj otec. A určite aj majstrovstvá sveta v Moldavsku minulý rok, kde som vybojoval svoj prvý titul majstra sveta.
Aká je vaša najživšia spomienka zo športovej kariéry?
Jednoznačne aktuálne dva tituly majstra sveta z Bulharska. Bola to veľmi ťažká súťaž, pretože pustili aj ruských pretekárov, no mne sa podarilo prejsť na ľavú aj pravú ruku bez jedinej prehry. Tvrdá práca priniesla ovocie.
Máte nejaký športový alebo životný vzor?
Určite Arnold Schwarzenegger – jeho životopis je veľmi inšpiratívny a myslím, že podobného športovca svet nepozná. A ďalším je Muhammad Ali. Obaja si razili vlastnú cestu a išli si za svojím.
Čo vás na pretláčaní rukou baví najviac – súťaženie, tréning alebo komunita?
Najviac ma baví tréning. Súťaž je potom miestom, kde človek zistí, ako dobre trénoval a čo mu ešte chýba. Samozrejme, komunita k tomu neodmysliteľne patrí.
Keby ste mali tento šport opísať troma slovami, ktoré by to boli?
Sila, dynamika, vytrvalosť.
Aký bol najťažší moment vo vašej kariére?
Jednoznačne zranenia. Najťažšie bolo dať sa dokopy, získať späť motiváciu a pokračovať ďalej s kvalitnou prípravou.
Čo vám armwrestling dal do života mimo športu?
Naučil ma disciplíne, ktorú využívam aj v bežnom živote. Verím, že kto je úspešný v športe, dokáže byť úspešný aj v osobnom živote – a myslím, že sa mi to celkom darí.
Ako vyzerá váš typický tréningový deň v období prípravy?
Ráno začínam vo fitku podľa tréningového harmonogramu – buď jednofázovo, alebo dvojfázovo. Potom nasleduje práca a rodina.
Ktoré cviky alebo techniky považujete pri pretláčaní rukou za najdôležitejšie?
Podstatná je komplexnosť – treba cvičiť celé telo. Odporúčam základné silové cviky a k nim postupne pridávať špeciálne tréningy na zápästia, prsty či bok. Systematicky, krok po kroku naberať silu. Každý má svoju preferenciu, no ja verím v základné cviky.
Ako vnímate regeneráciu po tréningu a súťažiach?
Je veľmi dôležitá. Keď mám ťažký tréning, niekedy si musím aj pospať. Hlavné je počúvať svoje telo – ak je svalovica silná, radšej si dám deň pauzy, aby som sa mohol naplno pripraviť na ďalší tréning. Po súťažiach regenerácia trvá aj dva týždne.
Ako tréner KASprof Security Bull Team Orava a manažér Slovenskej asociácie pretláčania rukou máte iný pohľad než súťažiaci. Ako kombinujete obidve funkcie?
Sme malý šport a práve to mi umožňuje odovzdávať skúsenosti športovcom – od nominácií až po organizáciu súťaží. Snažím sa robiť maximum. Zväz napreduje, výsledky to dokazujú a verím, že sa nám podarí pritiahnuť aj sponzorov či získať podporu z ministerstva.
Trénujete už dlho. Čo vás stále núti ísť na súťaže aj po veľkých úspechoch?
Musím mať jasný cieľ. Na posledných majstrovstvách sveta som chcel prekonať rekord Petra Spustu a tiež ako prvý Slovák obhájiť titul vo vyššej kategórii – oboje sa podarilo. To sú moje motivácie, ktoré ma ženú vpred. Ako sa hovorí – ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.
Od športových víťazstiev k odovzdávaniu skúseností
Obhájili ste titul majstra sveta. Máte ešte nejakú métu v tomto športe?
Obhájiť titul bolo pre mňa potvrdením, že to nebola náhoda a kvalita tam naozaj je. Podaril sa mi double – majstrovstvá Európy aj sveta. Myslím si, že v najlepšom treba odísť, dať šancu mladším a odovzdávať im skúsenosti.
Ako vnímate rozvoj armwrestlingu na Slovensku?
Veľmi pozitívne. Robíme výborný projekt Silná ruka stredných škôl, kde vyhľadávame nové talenty. Ako klub sme sa zapísali do histórie – z ME a MS sme priniesli 9 zlatých a 2 bronzy, čo sa ešte žiadnemu slovenskému klubu nepodarilo. Tento rok donieslo 20 športovcov 21 medailí, čo je obrovský úspech. Všetkým patrí veľká vďaka – robia to z vášne a dosahujú špičkové výsledky.
Ako tréner – na čo kladiete najväčší dôraz pri výchove novej generácie pretekárov?
Najdôležitejšia je pravidelnosť. Mladí musia trénovať, učiť sa a chodiť na súťaže, aby rástli. Dnes je však doba, keď málokto dokáže niečo robiť dlhodobo – prídu vzťahy, škola, osobné záležitosti… a niektorí to vzdajú, aj keď majú veľký talent. Preto klobúk dole pred všetkými, ktorí vytrvajú a prinesú medaily. Doba je náročná, ale darí sa mi vychovávať skvelých športovcov a som na to hrdý.